Eduard Chmelár: Ak sa novinári nevrátia k etickým a profesionálnym štandardom žurnalistiky, stanú sa nepotrebnými informačnými fosíliami.

Nie je to tak dávno, čo som si s bývalým kolegom profesorom Samuelom Brečkom povzdychol, že ak v RTVS razia tézu, že novinár vraj nemusí byť objektívny, asi by sme mali vrátiť diplomy a dekréty o dosiahnutej vedecko-pedagogickej hodnosti, lebo základným pravidlom klasického žurnalizmu bola vždy objektivita. No keď som dnes videl hŕstku študentov Katedry žurnalistiky FF UK protestujúcich pred Úradom vlády SR, hanbil som sa aj za nich a celkom otvorene sa priznám k nepríjemnému pocitu, že som prežil časť svojej akademickej kariéry úplne zbytočne. My, ktorí sme sa niekoľko desaťročí usilovali vštepiť študentom základy profesionalizmu, s údivom pozeráme na generáciu, ktorá by chcela prevziať štafetu a neovláda ani základné pojmy.

Už úvod stretnutia s vládnymi politikmi, ktorí prišli medzi nich, bol orgiami trápnosti. Podpredseda Smeru-SD Erik Kaliňák a vedúci Úradu vlády SR Juraj Gedra si chceli vypočuť ich názor, čo im vlastne prekáža. Jedna mladá aktivistka ich odbila, že oni sú tu na tichom proteste a nemajú záujem s nimi diskutovať. Takže rozumiem tomu správne, že táto omladina prišla protestovať proti tomu, že vládni politici nechcú diskutovať s niektorými médiami, ale protestujúci zasa nechcú diskutovať s nimi? Márne pátram v pamäti, či takto niekto niekedy definoval demokraciu. Nehovoriac o tom, že po ich odchode sa jedna z demonštrantiek vyjadrila, že ju politici len uistili v presvedčení, že ich nechcú počúvať! Čiže najprv niekoho, kto za vami prišiel v dobrej vôli diskutovať, pošlete vyslovene do prdele, odmietate si čo i len vypočuť jeho názory (božechráň sa nad nimi zamyslieť), a potom fanaticky ziapete o arogancii moci, ktorá vyvrátila vaše názory… A presne takto fungujú dnešné médiá.

Zúfalstvo sa ma zmocnilo aj pri ich vysvetľovaní, že oni sem vlastne prišli protestovať proti cenzúre, aby všetky médiá mohli byť slobodné. Je možné, že po 25 rokoch, čo som študentom rok čo rok trpezlivo vysvetľoval, čo je to cenzúra, ako vznikla a z čoho pochádza, napísal som k tejto téme jednu monografiu (Uhorská tlačová politika) a desiatky odborných štúdií… že to všetko v nich nezanechalo žiadnu stopu? Čo ich tam učia?? Prosím vás pekne, akým spôsobom vláda cenzuruje médiá? Veď píšu absolútne slobodne, čo sa im zachce, aj to, čo nie je pravda. Ak sú dezorientovaní študenti žurnalistiky, je to smutné, no ak zavádza šéfredaktor údajne mienkotvorného Denníka N, tak je to hanba. Matúš Kostolný nehovorí pravdu, keď píše, že premiér porušuje zákon. Zákon ukladá vláde povinnosť informovať o svojej činnosti, nie poskytovať individuálne rozhovory novinárom. Veď v takom prípade by porušovala zákon v prvom rade Zuzana Čaputová, ktorá si osvojila zlozvyk svojho predchodcu poskytovať vyhlásenia bez kladenia otázok. Zvláštne, že toto tým samozvaným „bojovníkom za slobodu“ nikdy neprekážalo. Ale napokon, čo sa čudujeme – hovoríme totiž o tom istom Matúšovi Kostolnom, ktorý v roku 2003 ako zahraničný spravodajca denníka Sme klamal o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Za toto sa v Spojených štátoch vyhadzovalo z redakcií, na Slovensku sa za to, ako vidíme, povyšovalo.

Ak Úrad vlády SR vpustil novinárov na tlačovú konferenciu, ale odmieta s nimi individuálne komunikovať, neporušuje tým žiadny zákon. Poskytol novinárom z TV Markíza a červeným denníčkom všetky informácie, rovnako ako aj ostatným. Ale rozhovory s nimi odmieta. Bodka. To nie je cenzúra. To je zavádzanie západných štandardov žurnalistiky, lebo tam by sa s takýmito neserióznymi podliakmi nikto nebavil.

Naozaj ma šokovalo, ako dotyční mladí ľudia požadujúci ospravedlnenie premiéra za urážky voči novinárom, reagovali na výhrady vládnych politikov, či im neprekážalo, keď sa prominentný komentátor denníka Sme Peter Schutz vyjadril na adresu neočkovaných, že by mali kvičať ako svine na bitúnku. Dodajme k tomu aj ďalšie prípady, keď redaktor TV JOJ Arpád Soltész vyzýval na ostrakizáciu kritických intelektuálov a ďalšia redaktorka sa im vyhrážala väzením. Odpoveď mladej slečny bola neskutočná: „A vás to uráža? Čo my s tým máme?“ Nuž, kurátenká moje, a čo máte teda s denníkom Sme, keď ste ho prišli brániť a vôbec vám neprekážajú jeho špinavé neprofesionálne metódy? Fakt sa o vás neobtrela ani štipka zmyslu pre objektivitu? Skutočne sa vás nedotklo, keď TA3 vyhodila špičkovú moderátorku za to, že urobila rozhovor s renomovaným americkým profesorom, ktorý má iný názor na vojnu na Ukrajine? Ako si trúfate tak sebavedomo posudzovať, čo sú dezinformácie, keď ste takí hlúpi, že vám robí problém naučiť sa základné fakty? A vy chcete formovať verejnú mienku žijúc v sladkej nevedomosti, že vám stačí mať názor, aj keď nepoznáte vôbec nič?

V tejto súvislosti ma sklamal aj bývalý kolega Jano Füle, ktorý sa vrátil do svojej arogantnej ideologickej podoby a nazval alternatívne médiá jedom. Jano, čo keby si radšej urobil poctivú obsahovú analýzu médií? Možno by si s prekvapením zistil, že v Denníku N je viac klamstiev ako v Hlavných správach. A odkedy sa žurnalisti nevyrovnávajú s nepravdami argumentáciou, ale štvavou kampaňou až kriminalizáciou? Kam sme sa to dostali? Spomeňte si na mečiarovský denník Republika. Koľko v ňom bolo bludov, z ktorých až hlava bolela. Zakazoval ho niekto? Vykazoval ho niekto mimo hranicu legitimity? Je to smutné konštatovanie, ale dnešní extrémni centristi (lebo mňa neoblbnú skrývaním sa za profesiu žurnalistu – už z toho rodovo korektného jazyka sa dalo na prvý pohľad rozoznať, že sú to skôr aktivisti Progresívneho Slovenska) sa nedokážu vyrovnať s pluralitou vo verejnej diskusii.

Študentom žurnalistiky, ktorých ospravedlňuje jedine to, že vo svojom veku nedokážu pochopiť problém komplexne a vnímajú realitu extrémne ideologicky, by som odporučil, aby sa nedali uchlácholiť táraninami, ako veľmi sú dôležití, priam nenahraditeľní. Zuzana Čaputová rada hladká novinárov po brušku, ako veľmi sú médiá potrebné a ako politici musia znášať kritiku, aj keď je nepríjemná. Po prvé, práve Zuzana Čaputová nikdy nezažila nepríjemné novinárske otázky, médiá ju šetria ako chránenú kvetinku a nepýtajú sa ju ani na to, na čo by sa mali. A po druhé, vyvráťme už konečne ten zastaraný mýtus o nenahraditeľnosti dnešných médií a novinárov. Práve tí patria medzi najohrozenejšie profesie. Dokáže ich hravo nahradiť umelá inteligencia a povedzme si úprimne: pri ich dnešnej nízkej úrovni to dokáže oveľa efektívnejšie. Aj verejnosť vníma novinárov ako jedno z najzbytočnejších povolaní a drvivá väčšina občanov médiám nedôveruje. Na akých záchrancov demokracie sa to teda hráte, ak nedokážete verejnosť ani korektne informovať?

Súčasný stav je dlhodobým výsledkom neschopnosti a neochoty médií pozrieť sa na svoju činnosť kritickým okom a vyvodiť z nej dôsledky. Novinári, ktorí sa nenaučili ani len správne klásť otázky, ktorým chýba akákoľvek pokora k zásadám profesionality a etiky, ma nemôžu poučovať o tom, aká nenahraditeľná je ich úloha. Tu totiž nejde o ich právo kritizovať – to im nikto neberie. Tu ide o ich totálnu absenciu serióznosti a elementárnych nárokov na svoju profesiu. Lebo ten zákon, na ktorý sa tak oduševnene odvoláva šéfredaktor Nka Kostolný, ukladá povinnosti aj novinárom. Vážení čitatelia, poslucháči, diváci, máte pocit, že vás naše médiá informujú poctivo, korektne a komplexne? Veď keď bol Smer v opozícii, jeho tlačové konferencie ignorovali, selektovali informácie, neprinášali včerpávajúci informačný servis a posledné roky som sa cítil ako v bývalom režime, keď som si musel vyhľadávať informácie zo zahraničia, lebo z našich médií som sa dozvedel len starostlivo sterilizovanú propagandu. Takže netárajte koniny. Novinári nestratili ani štipku slobody. Stratili však akúkoľvek spoločenskú zodpovednosť. A ešte popri tých klamstvách majú tú drzosť označovať sa za seriózne.

Ak sa máme niekam posunúť ďalej, táto vojna medzi vládnou koalíciou a opozičnými politickými aktivistami (nie, nepomýlil som sa, pisálkovia, ktorí otvorene bojujú proti vláde a vykrikujú ako spomínaný Matúš Kostolný, že musíme poraziť Smer, nerobia žurnalistiku, ale politiku), tento vyhrotený zápas o západné štandardy verejného diskurzu sa musí skončiť dohodou, v rámci ktorej dotknuté médiá prijmú základné pravidlá informovania ako demokratickej disciplíny. Verejnosť potrebuje neskreslené, objektívne, všestranné a komplexné informácie, nie vaše hysterické výlevy, spravodajské hry a orgie demagógie. Novinári majú nielen práva, ale aj povinnosti. Ak sa nezačnú riadiť etickými štandardmi, nemôžu sa domáhať ústretovosti zo strany tých, o ktorých neinformujú férovo. A ak sa neprispôsobia novej digitálnej ére, v rámci ktorej je prednostné právo každého človeka prijímať a rozširovať informácie – nielen novinára, ale každého jedného občana – potom sa stanú nepotrebnými držiakmi na mikrofóny, informačnými fosíliami, a zaniknú tak ako sa vytratili tamtamy ako primitívny spôsob komunikácie.