Hlavné správy redaktor maria miz
Bratislava 16. mája 2020 (HSP/TK KBS/Foto:TASR-Michal Svítok)
Keďže v súvislosti so správou o činnosti pani ombudsmanky sekretariát KBS dostal viacero otázok o ochrane života, ponúkame nasledovný text ako pohľad na problematiku a podnet na uvažovanie
„Trest smrti sa nepripúšťa. Osobná sloboda sa zaručuje. Tak hovoria články 15 a 17 našej ústavy.
Tej istej ústavy, na ktorú sa odvolala pani ombudsmanka pri správe o svojej činnosti. „Čím iným mám byť ja viazaná, než našou ústavou?“, opýtala sa poslancov pri téme nenarodených detí.
Právo na potrat musím chrániť. Pri práve na život sa skryjem za ústavu…
Totiž Ústavný súd SR vo svojom náleze z roku 2008 interpretoval, že dieťa pred narodením nie je subjektom základného práva na život. Z čoho vyplýva, že „v rámci platnej legislatívy a medzinárodných ľudskoprávnych záväzkov má štát povinnosť vytvoriť rámec, ktorý umožní tehotnej žene uplatniť jej právo na prístup k interrupcii.“
To s Ústavným súdom je pravda.
Tak ako je pravda, že neprípustnosť trestu smrti je v našej ústave od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A všetci dobre vieme, že predtým to tak nebolo. Tak ako vieme, že existovali časy, keď v štátnych zákonoch dokonca nebol ani zákaz vlastniť otrokov. V USA s tým zápasili do roku 1865.
Prečo dnes podľa ústavy nemožno popraviť človeka ani kúpiť otroka? Nuž preto, že spoločnosť sa proti tomu postavila. Našla v sebe morálnu silu prekonať barbarské spôsoby. Aj keď to bol dlhý zápas a ľudia museli prekonať nesmierny odpor, kým sa táto morálna sila presadila.
V roku 2019 sme mali na Slovensku tretí Národný pochod za život. Desaťtisíce ľudí opätovne vyšli do ulíc, aby zákonodarcov prosili o zastavenie zabíjania nenarodených detí.
V roku 2020 pani ombudsmanka v správe uvítala, že NRSR neprijala ani jeden z piatich zákonov, ktorých zámerom bolo obmedzenie prístupu k interrupciám.
Predstavme si na chvíľu, že je v našej krajine stále možný trest smrti. Alebo si rovno predstavme, že je u nás možné aj vlastniť otrokov. Aj napriek tomu, že opakovane v uliciach protestujú davy ľudí…
A verejná ochrankyňa práv uvíta, že NRSR neprijala ani jeden z piatich zákonov, ktorých zámerom bolo vlastníctvo otrokov obmedziť. Lebo opakované návrhy smerujúce k sťaženiu prístupu k otrokom podľa nej predstavujú zásah do súkromia a snahu o obmedzovanie práv ľudí na Slovensku.
Nepredstaviteľné? Iste. Dnes nepredstaviteľné. Lenže. Vráťme sa o dve storočia naspäť. A predstaviteľné to bude. Dokonca sa za tento názor postavia a budú biť mnohí. Lebo vlastniť otroka je právo! A ochranca práv len plní svoju povinnosť, keď toto právo bráni.
Lebo otrok nie je človek. A teda nemôže byť ani subjektom práva. A keď budeme ľuďom brániť kupovať otrokov, pôjdu si ich kúpiť za hranice. Čím len podporíme otrokársku turistiku. Alebo: hoci ja by som si otroka nikdy nekúpil, rešpektujem rozhodnutie otroka vlastniť. Keby sme ľuďom toto právo vzali, budú si ich kupovať pokútne, a spôsobíme tým len väčšie trápenia…
Samozrejme. Dnes takéto argumenty znejú absurdne. Lenže boli časy, keď nezneli. Veci sa zmenili, lebo spoločnosť pokročila. Odmietla barbarské „právo“ na vlastníctvo človeka, vyplývajúce z tvrdosti ľudského srdca. A podobne presadila aj zrušenie trestu smrti.
V roku 2020 ľudské srdcia, napriek veľkému pokroku, ešte stále nie sú obmäkčené na to, aby prestali schvaľovať zabíjanie nenarodených. Vlastniť ani popravovať ľudí už nemožno. Zabíjať nenarodených ešte áno. Lebo stále uprednostňujeme argumenty podobné tým, ktoré kedysi používali obchodníci s ľuďmi. Hoci tisíce volajú, aby sa deti, ktoré sa ničím neprevinili, mohli narodiť.
Ak nález Ústavného súdu z roku 2008 v tejto súvislosti konštatuje, že „nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí živý“,
… inými slovami, že nenarodené dieťa síce môže získať právo na život, avšak pod mienkou, že sa narodí…,
nájde sa raz taký ochranca práv, ktorý si obmäkčí srdce a skúsi aspoň položiť otázku, či to nie je ako tvrdiť, že otrok môže získať slobodu, avšak pod podmienkou, že už nie je otrokom? A že odsúdený na smrť môže žiť, avšak pod podmienkou, že už nie je odsúdený na smrť?
V tejto chvíli sa musíme zmieriť s tým, že taký ochranca práv sa ešte nenašiel.
Alebo… nemusíme?“
Martin Kramara
Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.
Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.
Príspevok Hovorca KBS k aktuálnej diskusii o ochrane života nenarodených: Vlastniť ani popravovať ľudí už nemožno. Zabíjať nenarodených ešte áno zobrazený najskôr Hlavné správy.
