Slobodný vysielač Boris Koróni
Hoci som odpoveď na túto otázku čiastočne naznačil už v predchádzajúcom statuse, nateraz to najpodstatnejšie, čo potrebujete vedieť o charaktere týchto volieb, je závratná výška finančných nákladov. Je známe, že celková výška vložených finančných prostriedkov sa s každým volebným cyklom zvyšuje, no tieto náklady už nie sú len závratné, ale aj zvrátené. Obrovský skok zaznamenali tieto výdavky v roku 2020, keď kandidáti vložili do kampane neuveriteľných 14,4 miliardy dolárov, čím sa stali tieto voľby nielen historicky najdrahšie, ale bol to viac ako dvojnásobok sumy z roku 2016. K tomu pripočítajte takmer 10 miliárd dolárov, ktoré stáli kampane kandidátov do Kongresu USA. Mnoho miliárd investovali do kampane kandidáti aj tento rok, takže sa dá očakávať ďalší rekord.
Najväčším zdrojom príspevkov kandidátov je finančný sektor. Pre Trumpa to bol najmä ťažobný priemysel (ropa a plyn), pre Harrisovú to bol hlavne IT priemysel a televízne a filmové spoločnosti. Až 40 percent finančných darov venovalo 1 percento najbohatších ľudí USA. A tu sa dostávame k pointe: Všetci máme právo podporovať svojich kandidátov. Ale len máloktorý z nás má takú finančnú silu, aby mohol reálne ovplyvniť zastúpenie svojich záujmov v politickom systéme. Pravidlá teda určuje ten, kto má peniaze. Ale to už nie je demokracia ani teoreticky. To je plutokracia.
Tieto voľby niesli v sebe falošnú emóciu, že víťazstvo Trumpa spôsobí novú vlnu pravicového extrémizmu v Európe a víťazstvo Kamaly Harrisovej povedie k tretej svetovej vojne. Lenže ako ukázali prieskumy, pre ľudí neboli dôležité obavy o demokraciu a už vôbec nie strach z migrantov, ale sociálno-ekonomické otázky. Čakali by ste, že toto musí byť jasná téma pre demokratickú kandidátku podobne ako v Európe by to mala byť jasná téma pre ľavicu. Ale nie. Kamala Harrisová mohla uspieť jediným spôsobom: že ponúkne antielitný protipól pravicového populizmu Donalda Trumpa a zaútočí na ekonomické elity. Ale to sa nestalo. Harrisová sa obávala, že odradí umiernených voličov a namiesto radikálnejších riešení (ustúpila dokonca aj z predchádzajúcich záväzkov demokratov týkajúcich sa regulácií cien či daní z kapitálových výnosov) ponúkla sterilné prísľuby o rozširovaní príležitostí, ekonomických stimuloch, možnosti voľby pre ženy – skrátka oživila zastarané neoliberálne zaklínadlá z deväťdesiatych rokov.
Podčiarknuté sčítané – v čase, keď dôvera v politické zriadenie nikdy nebola nižšia, keď až 70 percent Američanov verí, že záujmy oligarchie podkopávajú ekonomický systém a keď takmer nikto neverí, že krajina ide správnym smerom, Harrisová sa radila s konzultantmi z Wall Street, chvastala sa, že ju podporuje Dick Cheney (Bushov viceprezident, vojnový zločinec a mäsiar z Iraku, zodpovedný za smrť státisícov ľudí a mučenie zajatcov) a na novinársku otázku, čím sa bude jej administratíva líšiť od Bidenovej, prostoducho odpovedala: „Nič mi nenapadá.“
Tá zásadná zmena, ktorá sa tu udiala nie počas tejto volebnej kampane, ale za posledné desaťročie, bola, že demokrati sa vzdali svojich starých spojencov – pracujúcich ľudí, s ktorými bojovali proti skorumpovanému systému – a obrátili svoju pozornosť k čoraz užšej strednej triede. Ba čo viac, Harrisová namiesto toho, aby demaskovala Trumpa, že plánuje ďalšie daňové úľavy pre miliardárov, splietala niečo o tom, že „aj rozumní miliardári chápu nebezpečenstvo Trumpa pre demokraciu“. Zmýlila sa aj v tom, že jej posun doprava v otázke imigrácie pomôže získať umiernených republikánov. Harrisová nebola schopná odpovedať ani na elementárne otázky a navyše sa zosmiešnila tým, keď sľubovala zmeny, akoby nepatrila k vládnucemu establishmentu.
Naproti tomu sa Donald Trump od začiatku svojej politickej kariéry štylizoval do úlohy ochrancu obyčajných Američanov, a to napriek tomu, že jeho politika zvyšuje moc korporácií. Využíval to, že demokrati zostali pripútaní k mienkotvorným elitám – médiám, univerzitám, mimovládnym organizáciám – a že nedokázali sformulovať politiku, ktorá osloví nižšie vrstvy. Trump vedel osloviť práve tých, ktorí sú čoraz viac rozčarovaní zo súčasného systému a považujú sa za porazených. Trump im však nedodá zlepšenie ich ekonomického postavenia, ale ponúkne im ópium vo forme nacionalizmu, rasizmu a šovinizmu, ponúkne im fiktívneho vinníka ich reálnych problémov. My zasa od neho môžeme čakať tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov, ktoré budú ochotne plniť aj tí, ktorí ho nenávidia. Bude tlačiť USA do obchodnej vojny nielen s Čínou, ale aj s Európskou úniou. Bude naďalej podporovať etnické čistky v Gaze, ale bez pokryteckých liberálnych sĺz. Ale stúpla nádej, že ukončí vojnu na Ukrajine, aj keď to určite nebude „do 24 hodín“, ako chvastúnsky sľuboval, dokonca si myslím, že to pre neho vôbec nebude priorita v najbližšom období.
Takže ešte predtým, ako sa pôjdem konečne trochu vyspať: boli tieto voľby fenomenálne? Boli. Uvedomte si, ako strašne všetky tie prieskumné agentúry a mediálne korporácie podcenili Trumpa. Médiá ho osočovali, na televízne debaty (bez ktorých sa doteraz nedali vyhrať voľby) sa vykašľal, polovica jeho bývalého vládneho kabinetu ho opustila, podobne ako Kisku ho odsúdili za daňové podvody, sústredil sa iba na priamy kontakt a sociálne siete – a napriek tomu je v tejto chvíli už jasné, že triumfoval, a to výraznejšie ako sa predpokladalo. Nielen osobným výsledkom, ale ovládol aj Kongres USA. Harrisovej nepomohlo ani nasadenie Taylor Swift a podpora Georga Clooneyho. Ale ak si demokrati doteraz neuvedomujú, ako katastrofálne sa minuli s očakávaniami voličov a namiesto toho oslavujú ako cenu útechy, že majú prvú transrodovú kongresmanku, prosím…
Čakajú nás veľké zmeny, ale nejasám z nich. Jednak preto, lebo Donald Trump je extrémne nepredvídateľný človek a jednak preto, lebo obaja kandidáti reprezentujú krízu systému v tej najhoršej podobe. A práve preto by sa mala Európa spamätať a nenechať sa takouto upadajúcou veľmocou, ktorá ju už nemá čo naučiť, strhnúť do priepasti.
The post Eduard Chmelár: Prečo vyhral Donald Trump. appeared first on Slobodný vysielač.
